doc. Ing. Peter Markovič, PhD.

Nemecko ako rozhodujúci prispievateľ Eurovalu a súčasne garant nápravy všetkého zlého v EMÚ začína opätovne oživovať myšlienku jednotnej daňovej politiky, v prvej fáze úvahami nad harmonizáciou spôsobu stanovenia základu dane. Samozrejme, že táto úvaha sa nepáči malým krajinám, ktoré svoju ekonomickú politiku zakladajú na nízkych daňových sadzbách. Je to prirodzený škrt cez rozpočet, pretože pri znižovaní daňového zaťaženia máte v zásade dve možnosti – formou odpočítateľných a pripočítateľných položiek znižovať základ dane alebo znížiť samotnú sadzbu dane. Obe opatrenia naraz urobiť nemôžete, inak by ste si ohrozili daňového príjmy štátneho rozpočtu. Pri pohľade na dane z príjmov, naprieč Európskou úniou, zistíte, že celkové daňové zaťaženie v tomto segmente daní sa pohybuje v intervale od 12 % – 41 %. Akademická otázka – ktoré krajiny sa nachádzajú v hornej časti tohto intervalu? Po väčšinou tie, ktoré držia euro nad vodou a rozhodujúcim spôsobom financujú čierne ovce eurozóny. Takže úvahy Nemecka a presadzovanie svojej dominancie v rámci eurozóny je pochopiteľné, ospravedlniteľné a ekonomicky opodstatnené.

Iná stránka harmonizačných tendencií (istá forma ekonomickej regulácie) sa prejavuje v obmedzovaní konkurencieschopnosti niektorých krajín, ktoré vďaka úspornému systému hospodárenia, resp. vďaka rastovému kapitálu pochádzajúcemu zo zahraničia dokážu vo fáze ekonomického rastu prefinancovať všetky svoje sociálne programy, bez toho, aby sa nadmerne zadlžovali. Vieme, že čím väčší kolos, tým vyššie sú požiadavky na financovanie. Charakter finančnej politiky štátu do značnej miere ovplyvňuje jeho schopnosť udržať nízke daňové zaťaženie svojich subjektov a tým prilákať pozornosť zahraničných investorov, predovšetkým tých, ktorí chcú ušetriť alebo „preprať“ svoj kapitál. Prirodzene, že akákoľvek harmonizácia základu dane negatívne ovplyvní schopnosť malých štátov udržať nízku daňovú sadzbu. Mnohí ekonómovia v tejto súvislosti upozorňujú na dlhodobú neudržateľnosť nízkych daňových sadzieb, pričom príčinu vidia v starnutí populácie a z toho vyplývajúcej neustálej potreby dofinancovania dôchodkového systému a prefinancovania zdravotníckej starostlivosti. Slovensko sa zatiaľ všemožne snaží ubrániť svoj daňový status quo, lenže po vyčerpaní potenciálu skrytého v dani z pridanej hodnoty bude musieť pristúpiť k nepopulárnemu zvýšeniu daňovej sadzby – napr. zavedením tzv. super-hrubej mzdy, ktorá nie je ničím iným ako skrytým zvýšením daňovej sadzby. Možno je na mieste druhá a tretia akademická otázka – je super-hrubá mzda to pravý liek na choroby štátneho rozpočtu? Prečo Česká republika zvažuje jej zrušenie? Skúsme porozmýšľať.