Ing. Michal Šinský

V 60. rokoch minulého storočia si skupina sociológov všimla neobvyklé správanie časti hráčov v kasínach v Las Vegas. Viacerí hráči, ktorí hrali hazardné hry s kockami, mali preukázateľnú tendenciu hádzať kockou akoby mali nad ňou kontrolu, resp. akoby bolo v ich silách ovplyvniť číslo, ktoré padne. Niečo podobné si môžeme všimnúť aj v iných situáciách na druhých osobách, prípadne sami na sebe. Stávkari rôznych číselných hier (napr. Keno 10), majú preukázateľne lepší pocit, ak si čísla vyberajú sami a naopak, neveria náhodnému výberu počítača. Takáto nedôvera je o to zaujímavejšia, že celý proces žrebovania čísel je postavený na náhodnom procese – stávkar má rovnakú pravdepodobnosť výhry bez ohľadu na to, či si zvolí rad po sebe idúcich čísel alebo čísla z dátumu svojho narodenia.

Tradičná finančná teória považuje racionálne rozhodovanie za také, v ktorom subjekt rozhodovania rozpoznáva, používa iba relevantné informácie a je zároveň schopný prijímať optimálne riešenia. Realita je veľakrát opačná. Prostredníctvom deklarovania pomyselnej kontroly vyúsťujúcej do ilúzie, získavame pocit ovládateľnosti udalosti, pretože neznesieme pocit bezradnosti a spoliehania sa na náhodu. V tomto kontexte zvyčajne nastáva rozpor medzi vnímaním vplyvu šťastia (niečo sa stane nie našim pričinením, t. j. nekontrolovateľnosť) a vplyvu našej šikovnosti (existuje priama kauzálna súvislosť medzi konaním a výstupom z konania, t. j. kontrolovateľnosť). Psychológ Langer popísal takéto situácie fenoménom – ilúzia kontroly. Ilúzia kontroly nastáva v situáciách, kedy sú očakávania vlastného úspechu neprimerane vyššie ako objektívna skutočnosť.

V roku 1973 Langer uskutočnil zaujímavý experiment, v ktorom sledoval vznik a vplyv ilúzie kontroly na ľudské rozhodovanie. Týždeň pred zápasom Superbowl v USA oslovil zamestnancov dvoch spoločností – poisťovacia spoločnosť a manufaktúrna výroba, s možnosťou kúpiť si žreb za 1 $. Každý predávaný žreb mal rovnakú podobu s fotkou rovnakého hráča. Všetci oslovení zamestnanci dostali rovnakú informáciu, že o krátky čas bude zlosovanie žrebov s možnosťou výhry 50 $, pričom žreby boli predávané za rovnakých podmienok v oboch spoločnostiach. Ak zamestnanec súhlasil s kúpou žrebu, zaplatili 1 $ a vstúpil do hry o 50 $. Langer avšak pri predaji urobil jednu zásadnú zmenu. Jedna skupina zamestnancov dostala žreb priamo od predávajúceho, bez možnosti jeho výberu a druhá skupina zamestnancov dostala od predávajúceho možnosť vybrať si ľubovoľný žreb z pripravenej škatule. O pár dní neskôr sa predávajúci zastavil v obidvoch spoločnostiach a oslovil všetkých kupujúcich s rovnakou žiadosťou: „Niekto v druhej spoločnosti chcel vstúpiť do lotérie, ale žreby už nie sú v predaji. Opýtal sa ma, či by som nezistil za koľko by ste predali svoj žreb.“

Asi nie je nutné podotknúť, že spôsob získania žrebu nebol objektívne dôležitý a pravdepodobnosť výhry bola rovnaká bez ohľadu na to, či si žreb zamestnanec vybral sám alebo nie. Posúďte sami rozdiel v priemerných cenách, za ktoré boli zamestnanci ochotní predať svoj žreb. Priemerná predajná cena žrebu skupiny zamestnancov, ktorá dostala žreb priamo od predávajúceho, bola 1,96 $ a druhej skupiny zamestnancov bola 8,67 $.

V skutku aj taká, na prvý pohľad, triviálna záležitosť ako výber žrebu spôsobila výrazne odlišné ocenenie. Zamestnanci, ktorí mali možnosť vybrať si vlastný žreb, si žreb cenili viac v porovnaní s ostatnými. Vsugerovali si akúsi kontrolu nad čisto náhodnou situáciou a odmietli sa jej vzdať. Na strane druhej zamestnanci, ktorí nemali možnosť voľby, si žreb cenili podstatne menej. Účastníci tohto experimentu považovali možnosť voľby za určitú formu kontroly ako v prípade hráčov kociek v Las Vegas.

Z toho vyplýva, že ľudia majú tendenciu ovládať svoje prostredie a aj javy, ktoré sú čisto náhodné a nekontrolovateľné. Langer a jeho kolegovia v ďalších rokoch uskutočnili aj ďalšie experimenty s konštatovaním, že faktory ako: príbuznosť s problematikou (úlohou), rastúce konkurenčné prostredie a aktívna angažovanosť, zvyšujú ilúziu kontroly.

Dvojica profesorov z Kalifornskej univerzity (Gary Charness a Uri Gneezy) sledovala vplyv ilúzie kontroly na správanie sa v rizikových situáciách. Účastníkom experimentu predstavili hru, ktorej základom bol hod kockou. Každý účastník si sám vybral tri čísla (1-6) nachádzajúce sa na kocke. V prípade, že počas hry zvolené číslo na kocke padlo, jeho (jej) vložená suma peňazí sa zdvojnásobila. Pravidlá hry boli jasné: určiť si trojicu „šťastných čísel“ a rozhodnúť sa, aká časť peňazí bude vložená do hry vo forme stávky. Aby hra spĺňala charakter experimentu boli účastníci rozdelení do štyroch skupín s odlišnými pravidlami:

1. skupina A – účastníci hádzali kockou sami,
2. skupina B – kockou hádzal experimentátor,
3. skupina C – účastník sa mohol rozhodnúť, kto hodí kockou,
4. skupina D – účastník sa mohol rozhodnúť, kto hodí kockou, ale za rozhodnutie vlastného hodu musel zaplatiť 5 % z peňažných prostriedkov, ktoré mal k dispozícii.

V skupine C mali všetci účastníci možnosť výberu osoby, ktorá hodí kockou, a tak sa im vytvorila „pomyselná kontrola“ nad celou situáciou. Účastníci skupiny D si za „pomyselnú kontrolu“ museli priplatiť. Takáto zmena pravidiel sa prejavila v preferenciách účastníkov. Kým v skupine C si až 68 % vybralo možnosť vlastného hodu kockou, v skupine D si túto možnosť vybralo iba 9 %. Z výsledkov vyplýva, že ak si máme priplatiť za kontrolu, tak takúto možnosť odmietame a ponecháme všetko na druhých, resp. na náhodu. Inými slovami, peniaze, resp. poplatky do značnej miery eliminujú iracionálny pokus o ilúziu kontroly, pretože povinnosťou platiť za kontrolu nastáva „vytriezvenie“ z ilúzie kontrolovania čisto náhodného procesu. Podiel investície do hodu kockou bol vo všetkých štyroch skupinách nevýznamne odlišný.

Ilúzia kontroly situácií môže v manažérskom rozhodovaní vyústiť do systematického podhodnocovania rizika a nadhodnocovania potenciálneho úspechu spoločnosti. Obidva javy sa prejavia u manažérov v predikciách kľúčových premenných spoločnosti. Ak teda platí tento názor, potom spoločnosti, ktorých manažéri pociťujú kontrolu nad situáciou a podľa toho aj konajú, majú výrazne skreslené predikcie. Takýto názor testoval francúzsky ekonóm Rodolphe Durand na reprezentatívnej vzorke 785 francúzskych spoločností zo 36 odvetví.

Za kľúčové si zobral dva ukazovatele: prvý ukazovateľ bol objektívny a meral rozdiel výšky výdavkov spoločnosti do výskumu a vývoja v podobe percenta z tržieb a priemeru za odvetvie, druhý ukazovateľ bol subjektívny a dotazoval jednotlivých manažérov ako vnímajú silu spoločnosti ohľadom vybraných faktorov úspechu (napr. náklady, cena, reputácia, kvalita a podobne) na škálovej stupnici.

Prečo práve táto dvojica faktorov?

1. Spoločnosti s vysokým podielom investícií v dynamických zdrojoch (napr. výskum a vývoj) „zasievajú semienka úspechu“, čím pozitívne vnímajú svoju budúcnosť a automaticky sa vytvára určitá kontrolovateľnosť budúcnosti.
2. Spoločnosti, resp. manažéri spoločností, ktorí vnímajú vlastnú schopnosť splniť očakávania dopytu príliš ružovo, môžu nadobudnúť pocit kontroly nad situáciou vzhľadom na dobrú myšlienku, nápad a tým aj efektívnosť. Podporným argumentom bol prieskum vnímania vlastnej podnikovej výhody na vzorke 224 amerických spoločností. Vo výsledkoch bol identifikovaný negatívny vzťah medzi pociťovanou výhodou podniku a jeho skutočnou finančnou výkonnosťou.

Vnímanie vyššej kontrolovateľnosti situácie sa prejaví v odhadoch budúcnosti, presnejšie v skreslených odhadoch rastu spoločnosti v konkrétnom odvetví. Analýza údajov presne potvrdila domnienku francúzskeho autora.

S rastúcim podielom investícií do výskumu a vývoja a „ružovým“ vnímaním faktorov úspechu spoločnosti uspieť na trhu, sa významne zvyšovala chybovosť predikcií rastu spoločnosti. Takáto ilúzia kontroly zo strany spoločnosti v konečnom dôsledku vedie k nadhodnocovaniu podnikových zdrojov a podhodnocovaniu konkurencie.

Ilúzia kontroly sa zaraďuje k fenoménom, ktoré môžu v konečnom dôsledku výrazne skresliť prítomnosť a poznačiť vnímanie budúcnosti, pretože zodpovedné osoby nezaťahujú v rozhodovaní prirodzenú „ručnú brzdu“. Návod na elimináciu ilúzie kontroly vychádza zo správneho vnímania náhodného procesu a zabezpečenia efektívneho pohľadu zvonku nezávislou osobou.

Pozn.: Príspevok je výstupom riešenia projektu VEGA č. 1/0276/08 „Moderné prístupy v manažmente finančného rizika podnikov pri uplatnení princípov behaviorálnych financií“.