[ 01.09.2009 | 9/2009 | Finančný manažment podnikov ] prof. Ing. Karol Vlachynský, PhD.
prof. Ing. Karol Vlachynský, PhD.
Je všeobecne známe, že kríza prepukla v auguste 2007 v dôsledku problémov na trhu hypotekárnych úverov v USA. Charakterizovala sa ako úverová kríza. Problémy sa preliali do ďalších článkov finančného systému, najmä na kapitálové trhy a úverová kríza prerástla do finančnej krízy. Jej rozsah, rýchlosť rozvoja a celosvetový dopad ukázali, že ide o krízu celej finančnej sústavy. Tá zákonite zasiahla reálnu ekonomiku, prešla do celosvetovej hospodárskej krízy.
Kríza je istým medzníkom, náhlym prerušením dovtedajšieho vývoja ekonomiky. Je formou, ktorou sa trh vysporadúva so zlými rozhodnutiami, redukuje zlé investície. Znamená ohromné hospodárske straty, majetkové škody a psychické utrpenie miliónov ľudí. Súčasne však odkrýva skryté, resp. v období konjunktúry nedoceňované ekonomické nerovnováhy a riziká. Preto je aj príležitosťou pre „nový začiatok“. Prináša nové výzvy, impulzy zmeny, potrebu nových riešení.
Dôležité krízové oblasti
- V oblasti teórie bude potrebné preskúmať viaceré teoretické východiská makroekonomických rozhodnutí. Ako najaktuálnejšie sa však v súčasnosti javí prehodnotenie postavenia a funkcie štátu v ekonomike.
Po hospodárskej kríze tridsiatych rokov minulého storočia sa stala prevládajúcou keynesiánska idea zvýšenej úlohy štátu v hospodárstve, najmä v oblasti manažmentu dopytu. Toto presvedčenie upevnila aj druhá svetová vojna, kedy sa na obidvoch stranách frontu stalo nevyhnutnosťou aj direktívnymi zásahmi štátu plne zapojiť ekonomiky do vojnového úsilia.
Potreby povojnovej obnovy a rozvoja hospodárstva ako aj neúspechy direktívneho riadenia ekonomiky vo vtedajších socialistických štátoch viedli k rozvoju myšlienok účinnejšieho využívania potenciálu voľného trhu. Nastupuje obdobie liberalizácie v ekonomike, obdobie Thatcherizmu a Reagonomiky. V oblasti finančnej teórie sa stávajú vedúcimi myšlienky Friedmanovho monetarizmu. Objavilo sa známe heslo: „Toľko trhu, koľko je možné a len toľko štátu, koľko je nevyhnutné“.
Vývoj súčasnej krízy prakticky dokázal, že v extrémnych situáciách sú aj intenzívne zásahy štátu do ekonomiky nevyhnutné. Otázny je ich stupeň. Má štát svojim pôsobením zabezpečovať len bezporuchové fungovanie trhu, alebo aj niečo viac? Hľadá sa nová paradigma riešenia, ktorá by však mala zachovať všetky prednosti slobodného trhu a pozitívne výdobytky finančných inovácií.
- Druhou dôležitou výzvou je potreba posilnenia monitorovania a regulácie finančných tokov v ekonomike. Pri súčasnej prepojenosti finančných trhov a rozvoji informačných technológií je možné prakticky v reálnom čase presúvať bez nejakého obmedzenia hranicami štátov ohromné sumy na hociktoré miesto vo svete. Nedostatočné monitorovanie a regulovanie týchto tokov bolo jednou z príčin vypuknutia krízy.
Skúsenosti ukázali, že pôsobenie finančných regulátorov na národných úrovniach sa javí ako nedostatočné. Na najvyšších politických úrovniach (napr. na summite G 20) prevláda presvedčenie o potrebe istej globálnej regulácie finančných tokov. Predstavy o konkrétnych formách sa však líšia. V zásade jestvujú dve koncepcie:
- Vytvoriť spoločné nadnárodné regulačné orgány a vybaviť ich istými právomocami. Praktická realizácia je však veľmi obťažná – znamenala by isté obmedzenia národnej suverenity jednotlivých štátov vo finančných otázkach, čo je – najmä z hľadiska veľkých krajín – politicky ťažko priechodné. Za každým súčasným národným riešením stoja isté záujmové skupiny. Príkladom je, ako ťažko sa dosahujú dohody na úrovni WTO (World Trade Organisation).
- Posilniť právomoci regulačných orgánov na národných úrovniach, pričom by tieto orgány konali podľa medzinárodne dohodnutých jednotných princípov a postupov. Ako istá inšpirácia sa uvádzajú dohody Basel I a Basel II uplatňované medzinárodne pri regulácii kapitálovej primeranosti bánk. Pravda, problémom je, ako riešiť právo národných regulátorov intervenovať pri medzinárodných finančných transakciách.
Veľmi dôležité je docieliť lepšie monitorovanie hedgových fondov, fondov private equity a štátnych investičných fondov vytvorených najmä v rozvojových krajinách. Ich spoločný objem sa odhaduje na viac ako 6 biliónov USD (t. j. takmer desatina celosvetového ročného HDP). Doteraz sa len nedostatočne centrálne sledoval ich pohyb a využívanie, nehovoriac o regulácii.
Veľkým problémom je docieliť oslabenie špekulačného bujnenia termínových kontraktov, najmä rôznych foriem finančných derivátov a ich kombinácií, ktoré sa celkom odtrhli od reálnej ekonomiky. Podľa údajov BIS dosiahla k 31.12.2008 nominálna hodnota podkladových nástrojov otvorených derivátových pozícií 591,963 biliónov USD, čo je 9,8-násobok svetového HDP (podľa Svetovej banky dosiahol za rok 2008 hodnotu 60,115 bilióna USD). Prvým krokom by mohlo byť zvyšovanie podielu kontraktov uzatváraných na opčných a termínových burzách a znižovanie podielu kontraktov uzatváraných mimo burzových trhov (OTC kontraktov). Uvážiť možno aj výrazné obmedzenie „krátkych predajov“. Celú oblasť termínových obchodov však bude potrebné perspektívne riešiť komplexnejšie.
- Mimoriadnu pozornosť bude potrebné venovať novému riešeniu vzťahov rozvinutých a rozvojových krajín. Postup globalizácie a rýchle tempá ekonomického rastu rozvojových krajín viedli k zmenám vo vzájomnom postavení rozvinutých a rozvojových krajín. Podiel rozvinutých krajín (za také sa všeobecne ráta 29 krajín tvoriacich OECD) na tvorbe svetového HDP sa postupne znižoval. Za rok 2008 tvorí (v prepočte podľa parity kúpnej sily) 57,2 % a podiel rozvojových krajín je už 42,8 % (podľa údajov Svetovej banky). Tento vývoj znamenal vymanenie stoviek miliónov ľudí v rozvojových krajinách z najväčšej biedy. Kríza urýchľuje tempo postupného presúvania ekonomickej sily od rozvinutých k rozvojovým krajinám. Napríklad odhady Goldman Sachs pre rok 2009 uvádzajú, že rozvojové krajiny Ázie dosiahnu medziročný rast svojho HDP asi 5,8 %, zatiaľ čo pre krajiny G 7 sa očakáva pokles 3,8 %.
Zmenu postavenia rozvojových krajín sme zatiaľ charakterizovali len zmenou ich podielu na tvorbe svetového HDP. Pri prepočte objemu HDP na obyvateľa sú zatiaľ priepastné rozdiely. Podľa údajov Medzinárodného menového fondu v roku 2008 objem HDP na obyvateľa vyjadrený v USD (v prepočte podľa parity kúpnej sily) bol napríklad v USA 46 859, v Japonsku 34 100, ale v Číne len 5 963 a v Indii 2 762. Zrejme ešte dlhú dobu zostanú problémy vyplývajúce z rozporov medzi bohatými a chudobnými jedny z najvážnejších.
Osobitne významné sú súčasné problémy vo finančnej oblasti. Z celkovej sumy svetových devízových rezerv, ktoré tvoria ku koncu prvého kvartálu 2009 asi 6,5 bilióna USD majú rozvojové krajiny 4,1 bil. (63 %), z toho Čína drží 2,2 bil. USD. Problémom je , že rozhodujúcou svetovou rezervnou menou je stále USD. Podiel aktív v devízových rezervách denominovaný v USD sa síce postupne znižuje (v roku 2000 to bolo 70,5 % a v roku 2008 64,0 % pričom podiel rezerv denominovaných v eurách za toto obdobie vzrástol z 18,8 % na 26,5 %), no pretrvávajúci prevažný podiel USD znamená, že hodnota devízových rezerv je úzko spojená s kurzom dolára, čo je pre rozvojové krajiny vážnym problémom. Pritom postavenie USA v svetovej ekonomike vzbudzuje obavy u ich veriteľov. Pasívne saldo bežného účtu platobnej bilancie USA zostáva dlhodobo vysoké (v súčasnosti je to asi 3 % HDP) a rozpočtový schodok dosahuje rekordnú výšku 13,7 % HDP.
Významu rozvojových krajín vo svetovom hospodárstve a ich kapitálovej sile nezodpovedá ich súčasné postavenie v medzinárodných finančných organizáciách. Tlak na riešenie týchto problémov rastie.
V máji 2008 sa stretli ministri zahraničných vecí štyroch najľudnatejších rozvojových krajín: Brazílie, Ruska, Indie a Číny, aby prerokovali svoje názory na postavenie rozvojových krajín vo svetovej ekonomike. V júni 2009 sa konal prvý summit týchto krajín na najvyššej úrovni a vytvorilo sa neformálne spoločenstvo známe ako BRIC. Podiel jeho členov na svetovej populácii je 42 % a podiel na tvorbe svetového HDP (v prepočte podľa parity kúpnej sily) 22 % a sú aj hlavnými zahraničnými veriteľmi USA. Bola tu vyslovená požiadavka na ich intenzívnejšie zapojenie do globálneho diania, podpora myšlienke skončenia dominácie dolára v medzinárodnom menovom systéme a postupného prechodu k novej globálnej rezervnej mene. Podľa niektorých názorov by sa ňou mali stať SDR (špeciálne práva čerpania) vytvorené Medzinárodným menovým fondom v roku 1969, ktoré dnes tvoria len asi 1 % svetových devízových rezerv.
Vývoj vytvára predpoklady pre nové riešenie daných problémov.
- V podnikateľskej sfére pôsobenie krízy napomáha „čistiť trh“. Slabé podniky zanikajú alebo ich preberajú silnejší konkurenti. Pritom sa to netýka len malých a stredných podnikov. Ako príklad za mnohé ďalšie uveďme spoločnosť General Motors, ktorá bola nútená – v súlade s konkurzným zákonom USA – požiadať o ochranu proti veriteľom.
Procesy tak vytvárajú priestor nielen pre inovácie a zmeny v štruktúre produkcie, ale aj príležitosť likvidovať nadmerné kapacity v niektorých odvetviach. Všeobecne sa definujú ako schopnosť produkovať tovary a služby v objeme presahujúcom úroveň dopytu. V období konjunktúry, nízkych úrokových sadzieb a ľahkého prístupu k úverom vysoké tempo investovania viedlo k vytvoreniu nadmerných kapacít. Výrazné sa to prejavuje v automobilovom priemysle, v oceliarstve, stavbe lodí, leteckej doprave a v ďalších odvetviach. Tak napríklad európsky automobilový priemysel má o 35 % väčšiu kapacitu, než potrebuje. Oceliarsky priemysel v USA pracuje pod 50 % kapacity. Nadmerné kapacity sú aj v čínskom oceliarskom priemysle a v produkcii cementu atď. Súčasná kríza znížením dopytu významne prispela k nevyužívaniu jestvujúcich kapacít. Odhaduje sa však, že ani po jej prekonaní nebudú vytvorené kapacity plne využité. Riešenie ich nadmernosti bude proces spojený so značnými kapitálovými stratami.
Dôležitou úlohou je zvyšovať aj podporu rozvoja podnikania. Kríza totiž zlepšuje klímu pre podnikateľské správanie ľudí. Pri rastúcej nezamestnanosti rastie aj počet ochotných vymaniť sa z nezamestnanosti vlastnou podnikateľskou činnosťou.
K uvedeným zmenám dochádza pôsobením trhu. Majú však aj makroekonomický rozmer – treba ich podporovať a centrálnymi zásahmi regulovať tak, aby sa realizovali v smere zámerov ekonomickej politiky, ktorá je v jednotlivých regiónoch a štátoch nutne rozdielna.
Hlavnými problémami USA (pri veľkom zjednodušení) je nadmerná spotreba krytá pri vysokom schodku zahraničného obchodu a bežného účtu platobnej bilancie rastom zahraničnej aj vnútornej zadlženosti. Pritom miera úspor domácností z ich dôchodku po zdanení bola v roku 2008 takmer nulová. Úlohou je teda znížiť spotrebu, zvýšiť mieru úspor a orientácia na rast exportu.
Čína má iné problémy. Pri rýchlom ekonomickej raste dlhodobo klesá podiel spotreby domácností (v roku 2008 to bolo 36 % HDP) a rastie podiel investícií (47 % HDP). Pritom jestvuje vysoký podiel úspor (v domácnostiach dosahujú asi 23 % HDP, v podnikoch až 32 % HDP (zdroj: The Economist, 1. august 2009). Cieľom je podnietiť rast objemu domácej spotreby aj znižovaním úspor a zreálniť objem investícií.
V Európskej únii je problémom stále ešte nedostatočne pružný pracovný trh. Jednotlivé členské štáty únie majú rozdielne vnútorné ekonomické problémy, čo sťažuje formulovanie spoločnej hospodárskej a menovej politiky.
Japonsko je brzdené dlhodobou neschopnosťou prijať potrebné ekonomické reformy atď.
Preto prijímané opatrenia na prekonávanie krízy musia zohľadňovať okrem globálnych nerovnováh, aj špecifické vnútorné problémy jednotlivých regiónov a štátov.
- A je tu ešte jedna náročná výzva: kultivovať morálku spoločnosti. Málo si uvedomujeme, že súčasná kríza je aj dôsledkom krízy morálky. Dôsledkom správania ľudí, ktoré síce neporušuje právne normy, ale je v rozpore s etickými princípmi. Rozvinul sa bezuzdný materializmus, diktát spotreby, mentalita typu: „chcem všetko a hneď“. Dôsledkom je „mäkký relativizmus“ – spoločnosť je stále náchylnejšia tolerovať neetické správanie ospravedlňované snahou o rozširovanie spoločenského bohatstva.
Tieto tendencie stoja za morálnym hazardom bánk pri poskytovaní „mäkkých“ úverov, za nafukovaním cenovej bubliny nehnuteľností, za špekulačným narastaním obchodov s derivátmi, za rôznymi formami nekalej konkurencie atď.
Je pravda, že žiadna právna norma alebo regulačné opatrenie nevyvolá zvýšenie morálneho cítenia spoločnosti. Môže však uzatvárať cesty k tolerovaniu neetického správania a morálneho hazardu. Napríklad: otvorenosť pri verejnom obstarávaní bráni korupcii a klientelizmu. Dôsledné kvantifikovanie bankových rizík a požadovanie ich krytia vlastným kapitálom bánk oslabuje ich sklon k dosahovaniu zisku aj pri vysokých rizikách atď.
Rozhodujúcou cestou je však dlhodobá snaha kultivovať aj vo financiách a ekonomike ako celku etické cítenie. Vytvárať stav, v ktorom sa neetické správanie stáva spoločensky neprijateľné a jeho nositelia sú vystavovaní odsúdeniu verejnou mienkou. A v ekonomike a podnikaní má také niečo veľmi hmatateľné materiálne dôsledky.
Využívanie výziev krízy
Opatrenia, ktoré boli od vypuknutia krízy prijaté vládami, centrálnymi bankami a globálnymi finančnými inštitúciami, boli prioritne zamerané na pribrzdenie, resp. zastavenie jej rastu a na riešenie jej bezprostredných nepriaznivých dôsledkov.
Ako prvé to boli masívne finančné podpory bankového sektora zo strany vlád a centrálnych bánk. Smerovali k zabezpečeniu likvidity bánk a zachovaniu ich činnosti. Druhou oblasťou opatrení boli štátne podpory najväčších zamestnávateľov v podnikateľskej sfére, najmä v oblasti automobilového priemyslu. Tretím smerom sú podpory smerujúce k zvyšovaniu dopytu. Patria sem podpory zamestnanosti, podpory v nezamestnanosti a snaha nahradzovať pokles dopytu obyvateľstva zvyšovaním štátnych investícií.
Opatrenia, ktoré majú smerovať k zásadnejším zmenám finančného systému, k riešeniu globálnych nerovnováh a k dlhodobejším zmenám hospodárskych politík sú len v začiatkoch. Pôjde o náročný a dlhodobý proces. Jeho praktická realizácia je nielen objednávkou pre teóriu, ale predovšetkým úlohou politikov a vlád. Tie sú vystavené celému radu tlakov.
Vlády sú zostavené z predstaviteľov jednotlivých strán a záujmových skupín s rôznym politickým zameraním. Pritom každá vláda má tendenciu vykonávať len také kroky, ktoré neohrozia jej budúce zotrvanie pri moci. Okrem toho každý článok ekonomického a vládneho systému, každá inštitúcia má prirodzený cieľ zachovať svoju existenciu, rezervovaný postoj k zmenám a snahu obnoviť stav pred krízou. To by však znamenalo vracať sa k podmienkam a vzťahom, ktoré ku kríze viedli. Dôležité je aj to, že kríza zhoršila životné podmienky miliónov ľudí. Preto sa rozširuje počet ochotných načúvať populistickým sľubom o radikálnom jednoduchom riešení.
Aj pri najlepších úmysloch sú vlády nútené prijímať dve skupiny rozhodnutí.
Prvú skupinu tvoria opatrenia viac operatívneho charakteru zamerané najmä na zmierňovanie sociálnych dopadov krízy na obyvateľstvo aj s cieľom zachovať sociálny zmier. Ich prijímanie má však dlhodobé nepriaznivé dopady (konzervovanie jestvujúceho výrobného potenciálu, rast štátneho dlhu, nebezpečenstvo budúceho rastu inflácie a iné).
Druhou skupinou sú rozhodnutia zamerané na potrebné reformy, na zmeny vo finančnej sústave, na prehodnocovanie hospodárskych politík. Sú potrebné z dlhodobého hľadiska, ale citlivé a nepopulárne pri ich zavádzaní.
Hľadanie politicky prijateľného a spoločensky prospešného kompromisu medzi týmito dvoma skupinami, bude vyžadovať od politikov veľkú dávku štátnickej múdrosti a zodpovednosti. Rozvoj občianskej spoločnosti by mal zvyšovať spoločenskú kontrolu ich konania.
Kríza vytvorila prakticky celosvetovo podmienky pre prijímanie aj radikálnych spoločensky prospešných zmien, ktoré by v podmienkach konjunktúry boli politicky nepriechodné. Treba túto šancu čo najlepšie využiť.
prof. Ing. Karol Vlachynský, PhD.
